Hokej,hokej,hokej...

Všetci sú niekde preč.

Nikto nie je doma, nikto nie je na facebooku, pozriem von z balkóna, ani tam neni nikto.

Všetci pozerajú na hokej...

Ja milujem hokej. Som si vedomá toho, že je dnes finále majstrovstiev sveta, ale nemám na to chuť. Mohla som ísť pozerať hokej ku kamarátovi, naschvál som nestihla bus, aj keď u neho doma by sme robili všetko iné okrem pozerania hokeja, mohla prísť ku mne kamarátka, povedala som jej, že chcem byť sama, mohla som ísť na námestie, nešla som a mohla som ísť do luxoru, to je bar asi tristo metrov od nášho domu, ale nešla som ani tam. Priznám sa, že mi to po takom dlhom čase už ide na nervy. O ničom inom sa nehovorí, len o hokeji..

Radšej som zostala doma, píšem tento článok, idem si skúšať dáke veci a rozmýšľať, či naši vyhrajú alebo nie. Mne to je jedno, či budeme zlatý alebo strieborný, ale priala by som im to zlato. Za to ako dobre hrajú a akí sú zlatí.

Okrem toho, že mi oco dnes zlomil nechet tak, že mi odlomil polku nechta a päť minút mi z toho išla krv, nemám byť prečo smutná. Ale nemám z toho všetkého dobrý pocit... Poznáte ten pocit, že viete, že sa niečo deje, ale neviete čo? Ja ho mám teraz a neviem to nijako opísať, keďže ani neviem o čo ide. Je tu len ten pocit. Taká malá intuícia, aby som si dala pozor..

V piatok som bola v kine na najväčšej blbosti na svete s jedným chalanom. Super mi s ním bolo ako vždy, to je pravda, ale aj v ňom mám také zmiešané pocity. Viem, že ho neľúbim, ale aj viem, že on pre mňa veľmi veľa znamená.

A v sobotu som bola skoro celý deň s mojim najmenším zlatíčkom Krištofkom. Moja najmenšia najkrajšia radosť, úžasné dieťatko. Má len päť týždňov, ale už je riadne veľký. A strašne rád sa smeje . :-)